Einstürzende Neubatuen live, Göteborg, 24. april 2008

Tu mal byť patetický úvod a nostalgické spomienky na moje prvé stretnutie s Einstürzende Neubauten. Kedže však už od napísania ubehol týždeň, preskočíme to a môžeme prejsť rovno k veci.

Na koncert Neubautenov som sa vybral v rámci takej satisfakcie, kedže to je jedna z tých kapiel, ktoré som chcel raz v živote vidieť na živo. Posledný album, ktorý ma aj nejak zaujal, bol Silence is sexy. Ostatná tvorba ma už nejak veľmi nebrala, hlavne Perpetuum Mobile bolo pre mňa dosť veľkým sklamaním, takže som išiel skôr z nostalgie a zvedavosti, ako budú znieť naživo. Deň pred koncertom som strávil aktívnym znovupočúvaním ich ostatného albumu Alles wieder offen. Napriek môjmu prvotnému sklamaniu a odpísaniu som zmenil názor a myslím, že to je v podstate veľmi dobrý album, ktorý si však určite treba vypočuť viackrát.



No snáď sa už dostanem aj ku koncertu. Ten sa konal v reštaurácii a zároveň klube Tradgårn. Keď som sa okolo neho išiel poobede, mal som isté obavy, či z koncertu vôbec niečo bude, kedže naokolo neboli žiadne plagáty a samotný podnik vyzeral skôr ako luxusná reštika, než nejaký klub. Na moje prekvapenie to bol naozaj výborný priestor, klub bol od reštiky (a diskotéky) oddelený a tvoril tak samostatnú časť. Dorazil som niečo pred deviatou a napriek tomu, že o nijakej predkapele sa nikde nepísalo, videl som asi 30 sekúnd záverečnej skladby nejakého industriálneho metalu, ak by som to podľa tých 30 sekúnd mal posúdiť.

Neubauten začali hrať niečo pred pol desiatou. Klub bol celkom slušne zaplnený, odhadujem tak na 300 hláv. Koncert začali songom Die Wellen, ktorá otvára aj ich ostatný album. Skladby z neho tvorili vlastne väčšinu koncertu. Mám pocit, že zazneli úplne všetky, čo muselo hlavne fanúšikov staršej tvorby značne sklamať. V podstate hrali veci iba od Silence is sexy. Nič staršie nezaznelo. Dokonca ani Armenia, na ktorú som sa v kútiku mojej duše naplnenej pocitmi tešil. Ak by som teda mal hovoriť o negatívach, tak to bude určite práve tento dosť nereprezentatívny výber skladieb.



Inak sa však už nemám na čo sťažovať. Títo starí fotri (predsa len sú to už páni v rokoch) zahrali naozaj vo veľkom štýle. Už to síce nie je bordel ako kedysi, ale stále sa zmôžu aj na poriadny hluk. V kontraste s ich pomalými baladickými skladbami, ktoré boli zastúpené naozaj v hojnom (možno až príliš veľkom) počte, to vytváralo skvelý kontrast a dalo aspoň možnosť oddýchnuť ušiam, nie však nohám, ktoré ma riadne boleli.

Pre mňa osobne bolo vrcholov (tých hudobných) na koncerte viac. Asi úplne najväčším bola záverečná skladba Alles, z ktorej ide naživo toľko energie, ako zo všetkých dostavaných reaktorov Mochoviec. Skvelé však boli aj Sabrina a Was ist die Befindlichkeit des Landes a z novších skladieb Lets do it dada a Susej.

Celkovo išlo o výborný koncert. Zvuk bol vynikajúci, pódium jednoduché ale efektívne a švédske publikum na moje prekvapenie dosť živé.

A nejaké pikošky a úsmevné príbehy na záver:
- počas celého koncertu chodil nejaký týpek štvornožky medzi ľuďmi; najprv som si myslel, že niečo hľadá, ale keď okolo mňa prešiel tretí krát, už som sa len bavil
- klavesák Einstürzende Neubauten vyzerá ako Laco Lučenič v čiernom sieťovanom tričku
- Blixa Bargeld má svojský zmysel pre humor a celkovo pôsobila kapela veľmi civilne
- nikdy nechcem aby ma moje deti, keď budem mať 40, stretli na koncerte oblečeného do čierneho latexového kompletu
- latex nie je vôbec ale vôbec sexi, najmä ak ho má na sebe 40 ročný týpek
- Neubauten hrávajú asi často v kluboch s diskotékou hneď vedľa; nevyhli sa tomu ani tentoraz a tak sme si v tichu medzi skladbami vypočuli pekné rovné beaty; Bargeld to nezabudol okomentovať

Viac fotiek z môjho telefónu (moc som sa nehýbal, takže nečakajte veľké zmeny)

Einsturzende Neubauten, 26.april 2008, Goteborg

Tu sú lepšie fotky, avšak z koncertu v Štokholme.

A tu su nejaké videá, opäť z môjho telefónu, takže kvalita je úplne zlá, ale tie pocity:




Song z albumu pre supporterov


Was ist die Befindlichkeit des Landes? (nie celé)


Ich warte


Mám nahratý a celý track Unvollständigkeit, ale kvôli dĺžke sa nezmestil na youtube. Ak má niekto záujem, môžem uploadnúť.

Symphonoise

Německý orchestr vyřadil z repertoáru skladbu; byla příliš hlučná

Vyřadit z repertoáru skladbu, která byla příliš hlučná, musel bavorský Rozhlasový symfonický orchestr. Vedení stočlenného tělesa se k tomuto kroku rozhodlo poté, co si muzikanti stěžovali, že je z díla "Halat Hisar" švédsko-izraelského skladatele Drora Feilera bolí hlava, píše list The Daily Teleghaph.

Skladbě, která mimo jiné obsahuje záznam kulometné palby, byla naměřena hlasitost 130 decibelů, což dalece převyšuje 85 decibelů, které jsou normami Evropské unie povoleny pro pracoviště.

"Musím chránit orchestr," řekl manažer Trygve Nordwall o rozhodnutí stáhnout skladbu z repertoáru. "Nemůžu jednoduše říct, že to budeme hrát dál, když to působí zdravotní problémy. Začíná to rovnou výstřely z kulometu... a to je přitom nejtišší část dvacetiminutové skladby."

-----------------

Toľko agentúrny servis. Vo Švédsku bola z toho samozrejme menšia kauza, písali o tom takmer v každých novinách a nasledovala aj debata v rádiu. Nakoniec však "kauza" vyústila do šťastného konca a skladba "Halat Hisar" sa v Nemecku bude hrať. Postaral sa o to nemecký šéfdirigent Berlínskeho Konzerthaus orchestra Lothar Zagrosek. Ako sa píše v správe, Zagrosek je pobúrený rozhodnutím bavorského Rozhlasového symfonického orchestra a rozhodol sa toto dielo uviesť na berlínskej scéne a to tak skoro, ako to len bude možné.

Niečo o Drorovi Feilerovi si môžete prečítať TU.

Ukážka z jeho sólovej elektronickej tvorby:



A čo to vlastne ten noise je:

Violence is the disempowerment of language, and noise is the sonic equivalent of this disempowerment, threatening musical order. In the expressionist gesture noise is often the metonymy of a scream.

Hiphop, sex, celebrity, sex s celebritami...

Kedže môj príspevok o slovenskom alternatívnom hiphope zožal veľký úspech(link na diskusiu), rozhodol som sa opäť venovať tejto téme. V dnešnej dobe je totiž konkurencia v blogosfére obrovská a preraziť nie je jednodcuhé. Sú však isté témy, ktoré s určitosťou blížiacou sa k istote zvýšia čítanosť vášho blogu. Okrem už tých obligátnych ako sex, celebrity a sex s celebritami, je tu ešte jedna - slovenský hiphop.

Prvou podmienkou je zaujať postoj t.j. vybrať si nejakú dosť populárnu kapelu/interpreta, na ktorého budete kydať. Najlepšie je však zamerať sa na kapelu/interpreta, ktorý práve vydal album/mixtape a sústreďuje sa okolo neho značná mediálna pozornosť. Ak vás nikto nenapadá, siahnite po overených tromfoch ako Kontrafakt, Rytmus, Petržalka vs. zvyšok sveta a v poslednej dobe Vec. Musíte si však byť vedomí, že s tým až tak veľa vody nenamútite, kedže pred vami tu už bolo dosť borcov, ktorí naložili dostatočne kvalitne. Preto nezabúdajte - buďte kreatívny a inovatívny!

Ďalší postup je už dosť jednoduchý. Napíšete neobjektívny, zaujatý článok, v ktorom sa budete tváriť veľmi nad vecou, pridáte nejaké polopravdy a klebety a zakončíte to obligátnymi vetami štýlu:

- Nechcem nikoho urážať, ale nazývať toto kvalitnou produkciou...
- Počul som už kopec zlých vecí, ale toto predčilo všetko.
- ...(doplníme meno resp. nazov albumu) je to najhoršie, čo tento rok vyšlo.

Po nahodení na blog to automaticky pridáte na vybrali.sme.sk a ak sa vám chce aj do nejakých diskusií na hip-hop.sk. Čítanosť porastie a peniaze z adsense sa len tak pohrnú.

Ja viem, myslíte si, že teraz, keď som vám už prezradil všetky moje tajné triky, nemám už čím zaujať. Brkosrk však posúva úroveň blogovania na vyšší level. Dokážem to, čo sa ešte nikomu nepodarilo - spojím všetky témy, ktoré zaručujú čítanosť do jedného.

Páni a dámy, prinášam vám sex, celebrity, sex s celebritami a hiphop v jednom. Prinášam vám

PORNORAP

(bohužiaľ, nepodarilo sa mi tu video nahodiť, tak sa musíte uspokojiť s linkom)

Kto by si náhodou dovolil nevedieť, ide o hiphopový pokus českého pornokráľa Roberta Rosenberga, ktorý dokazuje, že je naozaj všestranný talent, kedže popri pornorape stihol ešte aj účinkovať vo filme O život.

Ak teda hľadáte skutočnú alternatívu, myslím, že ste sa dočkali. Nechcem posudzovať príliš zbrklo, len na základe jedného vieda, ale myslím, že toto má gule!

Brkosrk na cestách, časť III. - Kodaň

Po dlhšej odmlke spôsobenej tvorivou krízou som späť. Plný síl, tvorivej energie a samozrejme pocitov. Rozhodol som sa preto splniť staré sľuby a prinášam tretiu a zároveň poslednú časť seriálu Brkosrk na cestách.

Po Göteborgu a Malmö zamierili moje (teda naše) kroky do Kodane. Z Malmö do Kodane sa dostanete pohodlne vlakom za necelú hodinu. Navyše trať ide cez most Öresund a výhľad stojí za to.



Z hlavnej stanice zamierili naše kroky rovno do centra. Po ceste sme samozrejme nemohli minúť momentálne zatovrené Tivoli, čo je v podstate zábavný park, po našom kolotočári, zmrzlina a tanečná estráda.

Nebudem tu opisovať podrobne celú cestu, i tak si toho už moc nepamätám, ale skôr sa s vami podelím o moje pocity z Kodane. Nie nadarmo sa hovorí, že je to asi najeurópskejšie a najmenej severské mesto Škandinávie. A je to naozaj vidieť. Nepanuje tam až taká zdechlá nálada ako vo väčšine švédskych miest, v ktorých máte pocit, že po desiatej večer zdochol pes. Rozdiel vidno aj v architektúre, ktorá nie je tak typicky severská (rozumej sterilná).

Samozrejme, nemohol som odolať pokušenie ísť sa pozrieť do Christianie, tohto tzv. ostrova slobody. Ide v podstate o takú menšiu časť mesta vzdialenú asi pol až trištvrte hodiny cesty od centra. Vznikla v roku 1971, keď prázdne vojenské baraky zabrali hipisáci, stromáci, ale aj mladí ľudia, ktorí tak riešili svoj problém s bývaním a vyhlásili túto oblasť za autonómne územie nezávislé na dánskom kráľovstve. Cieľom bolo viesť alternatívny spôsob života založený na trvalej udržateľnosti, ekológii, rovnosti, prístupu k drogám atď. Samozrejme postupne sa stali tŕňom v oku mestskému zastupiteľstvu a po viacerých zastrašovaniach a hrozbách vysídlenia došlo k dohode medzi vedením mesta a obyvateľmi Christiánie, ktorí sa zaviazali platiť symbolické nájomné. Mesto je však stále nespokojné, kedže ide naozaj o lukratívne pozemky relatívne blízko centra, a tak je hrozba zrušenia stále aktuálna.

Toľko objektívne fakty a teraz realita. Christiánie je už len fádnym odtieňom toho, čo bývala (ak vôbec niekedy bola viac ako úbohým pokusom o vzburu znudenej malomeštiackej mládeže). Stal sa z nej skôr nástroj na zarábanie peňazí žijúci zo zašlej slávy a miestom, kde sa ešte stále dajú relatívne ľahko zohnať mäkké drogy. V celej Christiánii je prísny zákaz fotografovať a keď vidíte tlupu zakuklených týpkov postávať pri horiacej popolnici, vedľa nich ceduľu s preškrtnutým foťákom a nápisom "No fotos", tak vás chuť na fotenie rýchlo prejde. Na mňa to tam pôsobilo dosť zúbožene. Ak má alternatívny spôsob života vyzerať ako getto na smetisku, kde sa večer bojíte vkročiť, tak to ďakujem, neprosím. Na jednej strane tam turistov nemajú radi, no na druhej je tam kopec stánkov so suvenírmi práve pre turistov. Proste je to klasická subkultúrna záležitosť kopírujúca štruktúry a vzťahy systému, ktorý tak odmieta.

Po Christiánii nasledovala povinná jazda do prístavu, kde okrem iného istý čas žil aj Hans Christian Andersen, kráľovského paláca, vojenskej pevnosti a na záver odchod na stanicu cez hlavnú ulicu preplnenú ľuďmi a obchodmi.

Totálne zničení sme si ešte na stanici kúpili nejaké to víno, kedže v Dánsku nie je taký striktný prístup k alkoholu a potom už len čakali na vlak do Göteborgu, do ktorého sme takmer nenastúpili, kedže na ňom bolo napísané, že ide len do Malmö. Keby moju polovičku nenapadlo spýtať sa výpravcu, či ide tento vlak až do Göteborgu (ja som ju presviedčal, že ten náš určite príde až po ňom), ostali by sme cez noc trčať v Kodani. Chcel som to trošku zdramatizovať.

Zvyšok cesty už nie je moc zaujímavý. Možno tak ešte nocovanie v Göteborgu, kde som zažil asi najhoršiu noc v živote, kedže kamarát, u ktorého sme spali, mal pre nás dvoch len jednu maličkú deku a k tomu strašnú zimu na izbe. Ani kompletne oblečenému so zimnou vetrovkou na sebe sa mi nepodarilo celú noc zaspať. I tak mu však patrí veľká vďaka, inak by sme totiž nocovali na stanici.

Tu nájdete nejaké tie fotky. Moje duchaplné popisy prídu až časom (ak vôbec).

Brkosrk v Kodani

A to je koniec nášho malého seriálu. Ale neplačte, už čoskoro možno príde ďalší.