Po Göteborgu a Malmö zamierili moje (teda naše) kroky do Kodane. Z Malmö do Kodane sa dostanete pohodlne vlakom za necelú hodinu. Navyše trať ide cez most Öresund a výhľad stojí za to.
Z hlavnej stanice zamierili naše kroky rovno do centra. Po ceste sme samozrejme nemohli minúť momentálne zatovrené Tivoli, čo je v podstate zábavný park, po našom kolotočári, zmrzlina a tanečná estráda.
Nebudem tu opisovať podrobne celú cestu, i tak si toho už moc nepamätám, ale skôr sa s vami podelím o moje pocity z Kodane. Nie nadarmo sa hovorí, že je to asi najeurópskejšie a najmenej severské mesto Škandinávie. A je to naozaj vidieť. Nepanuje tam až taká zdechlá nálada ako vo väčšine švédskych miest, v ktorých máte pocit, že po desiatej večer zdochol pes. Rozdiel vidno aj v architektúre, ktorá nie je tak typicky severská (rozumej sterilná).
Samozrejme, nemohol som odolať pokušenie ísť sa pozrieť do Christianie, tohto tzv. ostrova slobody. Ide v podstate o takú menšiu časť mesta vzdialenú asi pol až trištvrte hodiny cesty od centra. Vznikla v roku 1971, keď prázdne vojenské baraky zabrali hipisáci, stromáci, ale aj mladí ľudia, ktorí tak riešili svoj problém s bývaním a vyhlásili túto oblasť za autonómne územie nezávislé na dánskom kráľovstve. Cieľom bolo viesť alternatívny spôsob života založený na trvalej udržateľnosti, ekológii, rovnosti, prístupu k drogám atď. Samozrejme postupne sa stali tŕňom v oku mestskému zastupiteľstvu a po viacerých zastrašovaniach a hrozbách vysídlenia došlo k dohode medzi vedením mesta a obyvateľmi Christiánie, ktorí sa zaviazali platiť symbolické nájomné. Mesto je však stále nespokojné, kedže ide naozaj o lukratívne pozemky relatívne blízko centra, a tak je hrozba zrušenia stále aktuálna.
Toľko objektívne fakty a teraz realita. Christiánie je už len fádnym odtieňom toho, čo bývala (ak vôbec niekedy bola viac ako úbohým pokusom o vzburu znudenej malomeštiackej mládeže). Stal sa z nej skôr nástroj na zarábanie peňazí žijúci zo zašlej slávy a miestom, kde sa ešte stále dajú relatívne ľahko zohnať mäkké drogy. V celej Christiánii je prísny zákaz fotografovať a keď vidíte tlupu zakuklených týpkov postávať pri horiacej popolnici, vedľa nich ceduľu s preškrtnutým foťákom a nápisom "No fotos", tak vás chuť na fotenie rýchlo prejde. Na mňa to tam pôsobilo dosť zúbožene. Ak má alternatívny spôsob života vyzerať ako getto na smetisku, kde sa večer bojíte vkročiť, tak to ďakujem, neprosím. Na jednej strane tam turistov nemajú radi, no na druhej je tam kopec stánkov so suvenírmi práve pre turistov. Proste je to klasická subkultúrna záležitosť kopírujúca štruktúry a vzťahy systému, ktorý tak odmieta.
Po Christiánii nasledovala povinná jazda do prístavu, kde okrem iného istý čas žil aj Hans Christian Andersen, kráľovského paláca, vojenskej pevnosti a na záver odchod na stanicu cez hlavnú ulicu preplnenú ľuďmi a obchodmi.
Totálne zničení sme si ešte na stanici kúpili nejaké to víno, kedže v Dánsku nie je taký striktný prístup k alkoholu a potom už len čakali na vlak do Göteborgu, do ktorého sme takmer nenastúpili, kedže na ňom bolo napísané, že ide len do Malmö. Keby moju polovičku nenapadlo spýtať sa výpravcu, či ide tento vlak až do Göteborgu (ja som ju presviedčal, že ten náš určite príde až po ňom), ostali by sme cez noc trčať v Kodani. Chcel som to trošku zdramatizovať.
Zvyšok cesty už nie je moc zaujímavý. Možno tak ešte nocovanie v Göteborgu, kde som zažil asi najhoršiu noc v živote, kedže kamarát, u ktorého sme spali, mal pre nás dvoch len jednu maličkú deku a k tomu strašnú zimu na izbe. Ani kompletne oblečenému so zimnou vetrovkou na sebe sa mi nepodarilo celú noc zaspať. I tak mu však patrí veľká vďaka, inak by sme totiž nocovali na stanici.
Tu nájdete nejaké tie fotky. Moje duchaplné popisy prídu až časom (ak vôbec).
 |
| Brkosrk v Kodani |
A to je koniec nášho malého seriálu. Ale neplačte, už čoskoro možno príde ďalší.
Posts
No comments:
Post a Comment